Starohory
Starohory
(Protezoroikum)
časový interval proterozoika : 2,5 miliardy - 542 milónov rokov
Geologický vývoj
Proterozoikum je z hľadiska geologického vývoja oveľa lepšie doložené ako archaikum. V proterozoiku sa často vyskytujú súvrstvia plytkých (epikontinentálnych) morí, na rozdiel od prevažne hlbokomorských metamorfovaných usadenín. Ďalším typom horninových formácií, ktoré sú typické najmä pre začiatok proterozoika, sú „páskaté železné rudy“. Proterozoikum je známe vývojom a následným rozpadom miekoľkých superkontinentov (Atlantika, Columbia, Nena a Rodinia) a s nimi spojenými orogénnymi udalosťami. V proterozoiku došlo k hurónskemu zaľadneniu počas periódy siderium-orosirium a globálnemu zaľadneniu v periódach kryogenium-ediakarium, nazývanému aj „Zem - snehová guľa“ („Snowball Earth“).
Počiatok proterozoika sa ešte stále nesie v znamení nižšieho obsahu kyslíka v atmosfére. S pribúdajúcim nárastom organizmov, najmä tých, u ktorých sa vyvinula fotosyntéza, sa zvyšoval podiel O2 v atmosfére, až kým koncom proterozoika nedosiahol dnešnú úroveň.
Severná Európa
Ku kontinentom, ktoré vznikli v archaiku, sa pričleňovali nové pevninové masívy. K jadru Baltského štítu v severnej Európe sa pripojili ďalšie oblasti súše: väčšia časť Fínska a Švédska s výnimkou najkrajnejšieho juhu a juhozápadu, baltský kontinentálny chrbát, stredoruská a povolžská doska. Pevnina sa utvárala v troch tektonických cykloch:
- karelskosvekofenidský cyklus
- krivorožský cyklus
- volynský cyklus
Keďže zároveň s karelidmi sa prvý raz v Európe jednoznačne vyskytli plytkovodné sedimenty, predpokladá sa, že pred 2000 až 1800 mil. rokmi zaplavili veľké priestory Baltského štítu na východe rozsiahle plytké moria.
Morská voda bez soli
Zloženie morskej vody v proterozoiku nie je presne známe. Isté je len to, že obsah minerálnych látok v mori sa výrazne odlišoval od dnešného. Podobne ako dnes aj vtedy záviselo zloženie morskej vody od procesov a pomerov na povrchu Zeme. More pred 2500 mil. rokmi obsahovalo extrémne málo takých minerálnych zložiek, ktoré by sa doňho splavili ako produkty erózie kontinentov. Chýbali rozpustné soli sodíka (teda aj kamenná soľ), draslíka, horčíka a vápnika. Vo vysokej miere boli pravdepodobne prítomné prvky pochádzajúce zo sopečnej činnosti ako chróm, bróm, jód a síra. Pokiaľ ide o obsah kyslíka vo vode, môžeme s istotou povedať, že morská voda v ranom proterozoiku pôsobila redukčne, vytláčala kyslík z chemických zlúčenín. Iba pred 2300 mil. rokmi sa morská voda obohatila kyslíkom v dôsledku prudkého nástupu fotosynteticky aktívnych mikroorganizmov.
Rudné minerály
Asi pred 2300 mil. rokmi sa začalo intenzívne zásobovanie oceánov kyslíkom, ktorý sa vtedy nachádzal predovšetkým v plytkých moriach. Neskôr sčasti unikal do atmosféry. Kyslík rozpustený v morskej vode vytváral (v regionálnom meradle) nové možnosti pre tvorbu sedimentov, hlavne pre vznik rudných ložísk. Vyvolával totiž vo veľkých rozmeroch oxidáciu železa rozpusteného vo vode, a tým podnecoval jeho vyzrážanie. V oblastiach dovtedy chudobných na kyslík sa v rôznych typoch sedimentárnych hornín, ako sú íly, uhličitany či bituminózne sedimenty, začali utvárať sulfidické rudy farebných kovov (viazané so sírou) - kýzové ložiská. Vďaka týmto okolnostiam vznikli podmienky na tvorbu rúd olova, chromitu, zinku, zlata, medi, uránu a platiny. Približne pred 1800 mil. rokmi dosiahla tvorba týchto ložísk maximum. Potom intenzita ich vzniku začala klesať.
Galenit Sfalerit
Rutil Kremenec
Chromit Pyrit