Geologické éry zeme

Treťohory

Zaradenie v systéme a časové hranice

Pojem definoval v roku 1810 Alexandre Brongniart resp. v roku 1833 Charles Lyell. Názov pochádza z označenia „Montes tertiarii“ zavedeného v roku 1759 Giovannim Arduinom pre málo spevnené súvrstvie severotalianskych Álp. Členenie na stupne používané dodnes zaviedol Emile Haug v roku 1911.

Treťohory sa začali pred 65,5 (+/- 0,3) miliónmi rokov; táto hranica sa opiera hlavne o vyhynutie amonitov a veľkých plazov, horná hranica je (v závislosti od doby definície) 2,588 miliónov (koniec ľadovej doby). Podľa starších, neplatných členení bol koniec terciéru pred 1,806 miliónmi rokov (pozri aj vysvetlenia v článku kvartér o začiatku kvartéru). V systéme Medzinárodnej komisie pre stratigrafiu sa od roku 2005 končí pred 2,588 mil. rokov (V roku 2004 bol pojem terciér v systéme zrušený, ale v roku 2005 bol znova povolený, no len ako neformálne označenie obdobia 65,5 až 2,588 miliónov rokov).

Geológia

Začiatkom treťohôr dosiahli kontinenty takmer ich dnešnú pozíciu. More Tethys, ktoré kedysi oddeľovalo severné kontinenty od Indie a Afriky sa začalo uzatvárať. Do konca treťohôr prebehla i kolízia Juhoamerickej a Severoamerickej platne. Antarktická platňa pokračovala v drifte smerom k dnešnému južnému pólu. Postupným uzatváraním - subdukciouTethysu vzniklo Stredozemné more, Čierne more, Kaspické more ale aj Balaton, či Neziderské jazero. Spojenie platní umožnilo migráciu suchozemských druhov zvierat po kontinentálnych mostoch a prienik nových druhov do Európy a Ázie. Zrážka Indie a Eurázie znamenala vznik Himalájskej sústavy. Prebehli tiež mladšie fázy alpínskeho vrásnenia, zanikli morské panvy severne od Álp, výrazná bola sopečná činnosť.

Z hľadiska klimatológie pokračovalo teplé obdobie z mezozoika, ktoré vrcholilo v strednom eocéne, no neskôr sa ochladilo.

Život v terciéri

Charakteristickým predstaviteľom jednoduchého života v treťohorných moriach boli numulity, dierkavce, ktorých vápencové schránky dosahovali veľkosť až 15 mm. Tieto veľké dierkavce žili najmä v eocéne, konkrétne lutéte a podieľali sa na tvorbe takzvaných numulitových vápencov.^[3] Moria boli bohaté aj na koraly a mäkkýše, najmä lastúrniky a ulitníky. Dominantou morí boli kostnaté ryby a žraloky. Niektoré druhy ako napr. karcharodon (od starogréckeho slova karcharodus - ostrozubý) dosahovali obrovských rozmerov.

Na súši nastal veľký rozvoj vtákov a cicavcov, pre ktorých sa vyvinulo vyhynutím dinosaurov priaznivejšie prostredie. Ich výhodami bolo najmä to, že sa starali o potomstvo a mali menšie problémy sa vyrovnať so zmenami klímy. Práve treťohory boli prvým obdobím, v ktorom sa začala živá príroda priblížila dnešnému obrazu. V tej dobe totiž jedna z najstarších skupín primitívnych cicavcov umožnila rozvoj dnešným triedam hlodavcov, kopytníkov a šeliem. Ich prví predstavitelia sa však od dnešných výrazne líšili.

Štvrtohory

Postavenie v systéme a hranice

Samotný termín kvartér (quaternaire, z lat. quartus - štvrtý) zaviedol roku 1829 geológ Jules Desnoyers ako pomenovanie sedimentov okolo francúzskej rieky Seiny v oblastiParížskej panvy. K poznatkom o kvartére neskôr prispel Louis Agassiz, ked v roku 1837 prezentoval ucelenú glaciálnu teóriu. Charles Lyell o dva roky neskôr spresnil datovaniepleistocénu na základe skamenelých pozostatkov zvierat. Edward Forbes v tej dobe pozoroval paralelu medzi zaľadneniami a pleistocénom. Kvartér v modernom ponímaní zaviedol roku 1832 Marcel de Senes^[1].

Geológia

Geologicky kvartér nadväzuje na treťohory, pokračovalo alpínske vrásnenie. Podnebie bolo typické periodickými poklesmi teplôt, ktoré vyúsťovali do ľadových dôb, zvaných glaciály. V priebehu týchto období došlo k rozšíreniu pevninských ľadovcov, v našej oblasti mala krajina vzhľad tajgy až tundry. V medziľadových dobách (interglaciály) dochádzalo k otepleniu asi na dnešnú úroveň. Predpokladá sa, že ľudstvo sa dnes nachádza práve medzi dvoma ľadovými dobami.

[upraviť]Život v kvartéri

[upraviť]Ľadové doby

Oblasti, ktoré pokrýval ľadovec boli prakticky bez akejkoľvek vegetácie. Počas chladných období bola do oblastí strednej Európy rozšírená flóra, ktorá je dnes typická pre arktické oblasti. V periglaciálnej oblasti najviac ovplyvnenej blízkou prítomnosťou ľadovcov (tundre) boli rozšírené machy, lišajníky, Dryas octopetala (podľa nej sa flóra typická pre chladné oblasti označuje tiež Dryasová flóra), zakrpatené vŕby Salix polaris, brezy Betula nana. Teplejšiu oblasť stepí pokrývali trávy, kríkové vŕby a brezy, jalovec, či zakrpatené borovice. V pásme lesov - tajge rástli najmä jedle a borovice. V neglaciálnom pásme, ktoré nebolo natoľko ovplyvnené ľadovcami sa nachádzalo mierne pásmo so zmiešanými, či listnatými lesmi.

Vo vývoji živočíchov boli v kvartéri najdôležitejšie cicavce, ktorých fosílne pozostatky sú dodnes hojné, ale stratigraficky významné boli aj niektoré druhy mäkkýšov. Počas ľadových dôb došlo k poklesu druhovej diverzity mäkkýšov. Typické boli hlavne gastropódy Helicopsis striata a Chondrula tridens. V sprašiach sú dnes časté nálezy rodu Pupilla, Columella a Trichia. Z cicavcov v oblasti strednej Európy žili napríklad mamuty, srstnaté nosorožce, kone, pižmone, soby a lumíky.

[upraviť]Medziľadové doby

Typickým predstaviteľom fauny medziľadových dôb bol lesný slon Paleoxodon antiquus, rozšírené tiež boli jeleňovité, medzi nimi aj obrovský Megaceros giganteus s rozpätím parohov až 3 metre, šabľozubé mačkovité šelmy (Machairodus), jaskynné levy, jaskynné medvede, kone a hyeny. Z ostatných živočíšnych kmeňov boli významné lesné spoločenstvá s rodom Helicigona banatica, Zonitoides sepultus, Viviparus diluvianus.

Pre ľadové aj medziľadové doby boli pomerne významné i hlodavce napr. druhy mimomys a avricola.